O špagetách a iných nezmysloch … (A Fejton in Slovak)
Tomáš Štrba / May 25 2021
(5 min read)
Varovanie! Tento príspevok nie je vhodný pre citlivé povahy, takže dnes pre všetkých …
Pristihol som sa pri tom ako zabúdam. Čoraz silnejšie túžim po kapucínskom mníchovi zapisujúcom moje myšlienky. Stalo sa mi to aj pri tomto príspevku, povedal som myšlienky vystihujúce dnešok, prekonávajúce včerajšok a konkurujúce zajtrajšku, avšak zabudol som ich. Preto poučený krátkou pamäťou a bez kapucínskeho mnícha siaham po najrevolučnejších výnalezoch svojej doby: bielom kancelárskom papieri a ceruzke typu HB z vedľajšej izby staršieho brata architekta, keďže politológ má v izbe iba perá. Dôvod je čisto príznačný, politológovia musia tvoriť rýchlo a nemajú čas prepisovať, pretože ich myšlienky môžu byť už o pár minút včerajšie, zatiaľ čo architekti majú komfort gumovania uvedomujúc si nadčasovosť svojich nápadov. Totiž naše myšlienky vedia nasrať pár kolegýň a kolegov, nevedia ošpatiť verejný priestor ani mrhať finančnými prostriedkami developerov. Ale ceruzka nie je naším dnešným sprievodcom. Je iba nástrojom, ktorému môžeme ďakovať za nasledujúce riadky. Alebo ho preklínať? I keď zaslúži si nevinná ceruzka také správanie?
Ceruzka vám prínaša spoveď nad mojím najzásadnejším životným umeleckým zážitkom, ale iba za predpokladu, že to čo sa deje tam vonku považujete za zásadné. A tiež za predpokladu, že za týmto úpadkom vidíte niečo umelecké. … Ja za tým všetkým vidím niečo umelecké, totiž neviem nájsť iné slová, ktoré by vedeli vysvetliť moje umelecké prázdno. Pýtam sa, existuje na tejto planéte niečo iné ako umenie, čo dokáže tvoriť tak silnú emóciu umeleckého prázdna a necitlivosti? Zatiaľ som nenašiel zodpovednú odpoveď, preto si dovolím označiť túto tragédiu posledných mesiacov umeleckým zážitkom.
Tento umelecký zážitok ma priniesol do bodu, ktorý sa mi stáva pár-krát do roka, keď sa prejem špagetami s morcadellou. Po dosiahnutí kulminačnej hodnoty objemu špagiet, prichádza moment špagetovej-apatie. Nechuť vidieť a cítiť ďalšie špagety. A takto podobne to mám práve s umením. Situácia ma privedla do špagetovej-apatie, prestal som cítiť a chápať umenie. Tento stav posledného mesiaca volám umelecké prázdno. Spočiatku som myslel, že ide iba o apatiu nad špagetami z Jednoty, avšak postupom času prerástla nad všetkými druhmi špagiet. Včera som sa pristihol ako ma iritoval Bach, nečakal som, že príde k tak zásadnej situácii kedy sa mi bude priečiť vážna hudba. Učinil som preto zásadné rozhodnutie! Postavil sa a vypojil reproduktor z prúdu. Očité zdroje potvrdili, že v Slovenskej energetickej mali poplach.
O aký umelecký zážitok teda ide? Ide o najhoršie režírovaný katastrofický film aký som videl, teda prvý v ktorom som mal možnosť hrať. Neviem kto tomuto filmu písal scenár, ale je pekne otrasný. Po tom kvante katastrofických seriálov a filmov o pádoch lietadiel, lodných nešťastiach, zemestraseniach, pandémiach, či útokoch mimozemskej civilizácie, sme neboli schopní nájsť lepších scenáristov a režisérov? … Tak pri útoku na Biely dom príde Bruce Willis a za pár hodín zostrojí vynález, ktorý zachraní planétu. Ale náš parlament počas pandémie použije maliarsku fóliu, pretože nevedel zabezpečiť online-hlasovanie. Počkať niečo tu nesedí. Kde je Willis a Seagal? A kedy vymenia tú bandu hlupákov? Ospravedlňujem sa, budem politicky korektný, bandu hlupáň a hlupákov. Ale nemôžem byť taký krutý. Tak naposledy, vymeniť bandu hlupáň, hlupákov a nevypočutých mozgov.
Úprimne nemám odpoveď čo s tým, preto sa musím vyjadriť. Keďže už všetci povedali všetko, tak ja poviem sám a nič. … Chcem aby to skončilo. Mám starú lasickovskú túžbu spraviť niečo veľké: ráno vstať a ísť na záchod. A na záchode nedostať notifikáciu o novom počte pľúcne-ventilovaných, ďalšom prednostne zaočkovanom cesnaku alebo statuse najväčšieho tragéda sediaceho na Úrade vlády. Mám túžbu ráno vstať a ísť na záchod s pocitom, že sa vonku nič nedeje. Prajem si žiť v nude a dostávať emócie výlučne z kvalitných filmov, silných inscenácii, či čarovnej hudby. Neprajem si dostávať dennú dávku emócie, ktorá ničí moje zmysly. Chcem žiť opätovne vo všednom svete, nie v katastrofickom filme. Verím, že tento návrat do nudy mi umožní dychtivo vnímať umenie a nebude z neho robiť špagety.
Nazatiaľ, budem musieť navštevovať záchod s dojmom, že vo svete sa deje niečo zásadné, čo zo mňa robí umelecky-prázdneho človeka. Verím, že to nebude trvať večne.
Dospláchnutia na vécku v Národnom, priateľky a priatelia!
